extemporization IV

_cítim železo svojej krvi, tvorba kvapky, tvorba červeného celku, vyteká jej postupne viac a viac cez dve drobné dierky (vampír?), zgrupujú sa do jednej veľkej kvapky, naberá na objeme a postupne kĺže dolu po pokožke. Prst smeruje k nej, zotrie ju a ona sa rozptýli medzi zárezmi v koži, odtlačok prsta krvou, smeruje niekam, smeruje k jazyku, smeruje tam k ústam, smeruje hore k tvári, rozotiera sa po chuťových bunkách a oni to všetko prijímajú, identifikujú, rozpoznávajú.

_cítim železo svojej krvi.

pod

_pokoj. Sústredné kružnice s pravidelne narastajúcim polomerom. Šíria sa ako zemetrasné vlny, rozširujú pole svojej pôsobnosti, lokalita nimi okupovaná je čoraz väčšia, ako huygensov princíp šírenia elektromagnetickej vlny. Každý bod vlny sa stáva šíriteľom ďalšej elementárnej vlny, ktorá stvorí obalovú vrstvu. Zapĺňajú celú plochu. Na ňu teraz dopadá ďalšia kvapka, tvorí novú rodinu kružníc, ktoré narušia zónu tých predošlých, príde tu k stretu dvoch rôznych množín. Bitka, súboj, vojna? Či mierovo diplomatické vyriešenie situácie? Priblížia sa k sebe, tá druhá, novšia, má väčšiu kinetickú energiu, jej pohyb je sviežejší oproti tej staršej, síce pôsobiacej vo väčšej sfére. Tá už je viac potenciálna. Víťazom tohto malého konfliktu sa stáva prišelec. Rozširuje svoje deti na čo najväčšie územie. Nové už neplodí, jej fertilita je už asi nulová, alebo sa len vyčerpala.

_sledujem toto divadlo zospodu. Akoby tie „dosky, ktoré znamenajú svet“ boli zo skla a ja som sa stal tichým pozorovateľom vidiacim podrážky hercov a spodné prádlo herečiek oblečených v pestrofarebných sukniach. Sklenená plocha skutočne silná a pevná, schopná udržať toľkú hmotnosť, toľké kulisy, môj architektonický údiv a obdiv. Koľko statikov muselo počítať rozloženie podporných stĺpov a spevnenia, koľko chemikov muselo určovať čo najvhodnejšie vlastnosti a percentuálne zloženie daného materiálu, koľko pracujúcich síl ho potom muselo rýchlo a kvalitne postaviť podperu, rozložiť fixné body a následne dôkladne a opatrne uložiť danú krytinu? Stavanie čínskeho múru bolo popri tomto skladanie plastovej hračky z kinder vajca nájdeného v čižme pod balkónovým oknom v deň Mikulášových menín.

_k vlneniu po sklenenej ploche sa pridávajú priesvitné bubliny obsahujúce celé farebné spektrum viditeľného svetla. Od červenej až po modro fialovú. Sledujem tú dúhovosť nezaujato a rozmýšľam nad prechodom lúča denného svetla hranolom, ktorý mi stvorí podobný obrazec. Bublina sa nevdojak kĺže po priesvitnej hladine, ako ladná korčuliarka v bielom kostýme labute na ľadovej ploche, ležérne pláva a nepotrebuje k tomu ani rybacie plutvy pokryté lesklými a v niektorých prípadoch aj nepríjemne zapáchajúcimi šupinami, ktoré mnohí ľudia nosia aj po sviatkoch v peňaženkách, vreckách kabátov, stolíkoch, kde odkladajú potrebné veci premiešané s niektorými málo používanými, nepotrebuje k tomu ani také tie malé paprčky, ktoré pomáhajú kačkám plávať po jazere s blanami medzi jednotlivými pazúrmi a vynoria sa nahor len vtedy, keď lovia vo vnútri skryté chutné ryby, ponoria dnu hlavu, krk aj časť tela, zobákom pátrajú po koristi, a po úspešnom nájdení si naplnia žalúdok a vrátia sa do predchádzajúcej polohy. Nezaujato sa presúva bližšie k šíriacim sa kružniciam, tvári sa tak ľahostajne, akoby ju nezaujímalo nič dejúce sa v tejto lokalite. Svojim spôsobom sa jej fakticky každá udalosť, ktorá sa tu odohrá, bytostne dotýka, keďže ona je súčasťou tohto celku, tvorenom aj inými prvkami a existenciami doteraz nespomenutými a možno aj niektorými doteraz a ani potom nepovšimnutými. Možno kvôli ich bezvýznamnosti, ktorá hrá často dôležitú a bohužiaľ aj nepríjemnú úlohu pri sledovaní okolia, môže sa totiž táto bezvýznamnosť stať zrazu markantnou a bez akéhokoľvek povšimnutia jej existencia zrazu nepozorného diváka prekvapí. A nie každé prekvapenie je príjemné. (Lebo nie sú každý deň Vianoce.) A možno je to taká tá samozrejmosť niektorých súčastí a aj zaregistrovanie, len nespomenutie. Tu nehrozí žiadne riziko, akurát tak, že sa urazia za to, že nebola ich prítomnosť v tomto celkovom obraze spomenutá.

_pozorujem a obhliadam si celý priestor okolo seba. Žiadne vznášajúce sa riasy, žiadna zeleň smerujúca zdola nahor, smerujúca opačne, proti tiažovej sile, žiadne tvory používajúce svoju pohybovú sústavu, aby okolo mňa urobili oblúk a pokračovali po svojej dráhe približne rovnomernou rýchlosťou niekam poza mňa, do diaľky za svojim vlastným cieľom, o ktorom ja ani len nemám potuchy a vlastne ani ich nechcem mať, lebo sa podľa všetkého netýkajú mňa a pokým ma neohrozujú, tak ma to nezaujíma. Je to ich súkromie, ich intímne vedomie skryté v ich malých mozgoch, ktoré ja neskúmam a ani sa nechystám. Nič podobné okolo mňa nekrúži, neprechádza, nepláva, nebeží, neletí. Žiadna fauna, žiadna flóra, je tu akosi mŕtvo, s výnimkou mojej ešte stále žijúcej existencie tu dolu, tu, pod.

_sústredné kružnice sa neustále šíria ďalej a ďalej, padá nová kvapka, ktorá ich opäť vyruší a naruší, bublina pláva ďalej, až kým nedorazí k okraju, od ktorého sa decentne odrazí a pláva po inej trajektórii a trocha iným smerom k brehu, od ktorého prišla. V pľúcach sa mi však míňa vzduch. Je možné, že tam už ani žiadny nie je. Halucinácie ešte nemám, takže som ešte živý. Pri spánkoch počujem bubnovať vlastnú krv, pomalými pohybmi, aby som nenarušil sklo nad sebou presúvam ruku a kontrolujem si tep, ktorý tepom ešte stále je. Žijem. Krv prúdi. Svetlo dopadá na hladinu. Podľa zákona lomu sa rozdeľuje na dve zložky – nad a pod. Láme sa smerom ku kolmici. Osvetľuje priestor vôkol mňa, osvetľuje moje telo. Som súčasťou vody, som zemským elementom tu, v tejto životodarnej tekutine nachádzajúcej sa aj v mojom vnútri. Odpočítavam sekundy. Päťke predlžujem kruhovú linku doprostred predchádzajúceho riadka, horizontálnu čiaru štvorky dávam presne na úroveň riadka a tým ju rozdeľujem na dve časti, podobne ako lúč a hladina, trojke tvorím veľké oblúky, vrch dvojky tvarujem ako ženský pás, nižšie boky a dolu štíhle hladké nohy s čiarou, ktorá ukončuje ich vlečku, jednotku robím jednoznačnou, definitívnou, chudou a rozhodnou. Je si istá, je nezávislá, je dokonalá. Má presne na sekundu vypočítané, že príde po nej nula. Je s tým zmierená, je na to odhodlaná, neprotestuje, nerobí hysterické scény, že tu chce byť čo najdlhšie, nepredvádza tragédiu, ani epické divadlo. Uplynie jej sekunda slávy, príde bodka nula, je bodkou za všetkým, je ničím a všetkým, lebo po nej je pod už minulosťou a nad prítomnou skutočnosťou.

záklon

_nie je to úplne jasné. Stačí pokrútiť hlavou, urobiť okrúhly pohyb, ale nenarušiť tým kruhy ostatných, určite nie presný kruh, je samozrejmé počítať s miernymi vybočeniami, eliptickým zakrivením, nepresnosťou a neplynulým pohybom. To však nie je podstatné. Isté je pohnutie hlavou, uvedenie celého svalstva pokrývajúceho, obaľujúceho krk ako baliaci papier vianočné darčeky, ktorý po vybalení a radosti z nich, či občasného sklamania z malého množstva, lebo mnohým záleží na kvantite a nie dobrom mienení, či z ich súhrnnej ceny, lebo mamonárstvo nevyhynie, synergisti aj antagonisti sa stanú práve v týchto chvíľach protagonistami, hlavnými úlohami v tomto hýbaní, v tomto pohybe po kružnici s rýchlosťou v, zrýchlením a a dráhou s, ktorej maximálna hodnota bude obvod, na aký sa dokáže natiahnuť pružné tkanivo spájajúce hlavu s krkom a tým pádom s celým telom. Zrýchlenie bude, dúfajme, v kladných hodnotách, v lepšom prípade nižších, nech je pohyb dôkladný, premyslený, neunáhlený a nonšalantne elegantný.

_zakláňam hlavu a zachytávam ten pocit, ako z prekrvenej hlavy klesá krv nižšie, cítim každú jednu tepnu a žilu, ako sa krv dostáva nižšie, do tela, cez krk, v rukách aj zvyšku tela sa mierne zvyšuje teplota, termoregulačná schopnosť bola úspešná, nervy zachytávajú ten presun bordovej tekutiny nižšie, akoby sa uvoľňoval tlak v hlave, lebo krv už nie je nahromadená v oveľa menšom priestore, ako teraz rozliata v niekoľkonásobne väčšom objeme.

_privieram oči, celý priestor sa musí zmenšiť na menšiu pozorovaciu plochu, v pohľade je viac čiernej, tvorím taký prirodzený rám obrazu okolia, nie je zdobený, gýč je našťastie neprítomný, len zvrchu sa dostávajú do zorného poľa riasy, čierne, chaoticky usporiadané, fakticky neusporiadané, zhoršuje sa moje periférne videnie, keby niekto za mnou stál, nepostrehol by som to, mohol by ma bodnúť do chrbta, mohol by ma zaškrtiť, prehodiť mi vrece cez hlavu, zniesť ma z povrchu zemského a ja by som to postrehol, až keby bolo neskoro, no riskujem to, odovzdávam sa do rúk náhode, ktorá istotne zariadi, že sa mi nič nestane, všetko predo mnou sa rozmazáva, šošovku už nezaostrujem, presné kontúry sa rozptyľujú, kvapky sa roztekajú, kvapky sa vpíjajú, stráca sa farebnosť, stráca sa akýkoľvek dôkaz o vonku plynúcej realite, lebo všetko je pohltené zatvárajúcim sa viečkom, ktoré je čoraz nižšie, moje zrakové vnímanie je čoraz menej intenzívne, veci sa stávajú nepodstatnými, sú za hranicami môjho vedomia a videnia, univerzum som ja a tá čiernota pred privretým viečkom.

_vnímam naplno, lebo som obmedzil zrakové vnímanie, ktoré tvorí okolo dvoch tretín nášho celkového okolitého pozorovania. Všetka pozornosť sa sústredila a rozložila na zvyšné položky zostávajúcej tretiny,, dostáva sa im väčšie percento dôležitosti, ich výsledky majú väčšiu váhu v zhromažďovaní údajov, analýze faktov, vyhodnocovaní a vyrieknutí konečného dôsledku, ako keby boli oči otvorené a brali im ich významnú úlohu, lebo teraz sú odstavené, vypnuté, nepoužívané, jednoducho a stručne zatvorené, všetko je to na nich, na ostatných zmysloch, ktoré plnia svoju funkciu radi, dôsledne a poväčšine úspešne. Teraz je ich chvíľa, teraz je práve ten čas, keď sa môžu všetky prejaviť naplno, dokázať svoju efektivitu, potvrdiť svoju nespochybniteľnú potrebnosť a prítomnosť v ľudskom organizme, teraz.

_cítim to absolútne, to hryzenie do krku. Zuby sa snažia prerezať rýchlym pohybom, silným okamžitým nečakaným tlakom na pokožku prerezať povrchovú vrstvu chrániacu svalstvo a krčné stavce chrániace „pásik“ vychádzajúci z mozgu nevyhnutný pre kontrolu zvyšku tela. Prišli nenazdajky. Nebolo to čakané, bolo to nepredvídané, nepredvídateľné, a tá drzosť priam nevídaná. Nevidím na ne, no určite sú ostré a krásne vybrúsené, vytvarované pôsobením hrotu diamantu, ktorý poslúžil na presné vyformovanie, odstraňovanie výstupkov, zarovnávanie nepotrebných častí špatiacich takú tú pruskú jasnú líniu, diamant žiariaci vo svetle, pod každým uhlom ukazujúci farebné spektrum od červenej až po fialovú, od väčšej λ k menšej, diamant, ktorý spôsobil tú bezcitnú ostrosť a exaktné tvarovanie. Vrchné tkanivo je skutočne veľmi tenké, chĺpky sú od seba vzdialené, akákoľvek ochrana v podobe srsti, či stvrdnutej kože zabraňujúcej napadnutiu odzadu je absentujúca, človek je viac vystavený osudu, náhode a hlavne agresii v ostatných jedincoch.

_prebodli, roztrhali, prenikli dnu. Nechutne veľké, negustiózne tvrdé, odporne vlhké zuby pokryté trblietavými slinami pomaly tečúcimi, nebadane sa plaziacimi s rozdľavenej papule, na ktorú nemám výhľad, ale podľa jej chrupovej časti si ju viem predstaviť. Najprv tkanivovú prekážku prekonali len dva zuby, ktoré si ťažko prerazili cestu prvotným odolávaním kože, potom sa však pokožka poddala a vzdala sa. Odovzdala sa do rúk sklovinových teroristov , lebo ona už vzdorovať nedokázala. A tak mi do krku počas pomaly tečúcich sekúnd nechcene, agresívne a násilne vnikajú ďalšie a ďalšie zuby, ktoré ma o chvíľu budú trhať na kusy, lebo toto je len začiatok. Zub pochybností je silnejší ako ochranný obal viery a dôvery. Ľahko ho pretrhne, jednoducho ho odstráni, nie je potrebné až také veľké úsilie. Vycerí a obnaží zuby, vyvinie tlak na membránu, trocha ho zväčší, amplitúda však nie je extrémne veľká, rozdiel prvotného tlaku a tlaku úspešného nie je až taký rozsiahly. Najprv nahlodá len kus toho elementu, ktorý jej vadí, to však nie je žiadna satisfakcia pohrýzť a odísť, (podáš malíček a odtnú Ti ruku) pokračuje ďalej, pokračuje, až kým neroztrhá, nezničí, nezabije. Do krvi. Je to úplne jasné.

bod 0

_dlhá rada, na prvý pohľad chaoticky usporiadaná, hýbe sa pomaly, difúzny pohyb, prenikanie častíc jeden skupiny pomedzi častice tej druhej, dva rady, vzájomné neusporiadané výmeny, všetko vyzerá tak zle naaranžované, z vesmíru by sme vyzerali ako nechutne dlhý a negustiózne asymetricky anarchistický čínsky múr. Je mi z nášho deficitu poriadku na zvracanie. Vydáviť sa sem niekde doprostred, vytvorenie markantného prejavu slobodnej vôle a prejavu odlišného myslenia, lebo toto stádo len tak sa preskupujúce, avšak Tam smerujúce by to malo vidieť, čo si myslím, čo mi behá hlavou. Urobiť tú takú bodku, signál znechutenia, pamätník na môj prechodný pobyt ukotvený presne na tomto mieste, mal by som, ale neurobím, lebo by som v podstate nemal. Veci totiž nikdy nezávisia od jedinca, ale od spoločenských pravidiel, ktoré považujú podobný prejav za nedôstojný, znevažujúci a nemysliteľný. Dobre teda, budem sa musieť prispôsobiť, aby som nerozkolísal ešte viac svoj social status.

_prechod tmavou komorou, už sa hýbeme a tu sme usporiadavaní, tu asi treba nejakú kontrolu nad každým jedným jedincom osobitne. Personálna usporiadanosť akosi absentuje, treba sa uspokojiť s tou exogénnou, ktorá hneď vyzerá krajšie, ako status pred koordináciou. Tu len slabé farebné žiarovky svietia a všelijako preblikávajú, ako sa nenáhlivo posúvame čelom vpred. Obzerám sa, chcem vidieť pohľady a reakcie mojich súputníkov, ktorí sa až doteraz správali tak nenútene, uvoľnene, akoby sa ich netýkalo nič z toho, čo sa tu deje a bolo treba sa celý čas len predvádzať pred masou, že ja zvládam tento stres vyvolaný neistou budúcnosťou. Hľadím, snažím sa rozpoznať, čo je na ich tvárach. To, čo som očakával, to, čo by došlo v plánoch asi každému. Logické vyústenie tejto zvláštnej situácie. Domyslel som si to a môj úsudok sa mi potvrdil, čo ma vôbec neurobilo ani šťastnejším, ani spokojnejším, len som si mohol dať takú tú formulárovú fajočku do okienku ku kategórii „reakcia na danú situáciu.“ Splnenú, teda skontrolovanú kategóriu som si teda odčiarkol, ale v ničom mi to nepomohlo, keďže mňa sa to netýkalo, môj stav „tu a teraz“ to nezmenilo, tak načo som sa vlastne nad tým zamýšľal? Ako vždy, zbytočne, ale to je už v podstate zvyk.

_zmätok, nedostatok pochopenia pre tento cirkus, pre toto tmavé šapitó, do ktorého sme boli po jednom vovedení, nech nikto neujde, nech je každý tam, kde má byť, lebo inak to byť ani nemá, budúcnosť je jedna, zvláštne kolektívna, čo mi spôsobuje dôvod na už druhé, opäť neuskutočnené dávenie. To mám stráviť zvyšok budúcnosti, kúsok osudu, svoj drahocenný čas ničnerobením, čakaním a pomalým kráčaním nikde, nikdy, s týmito ľuďmi, ktorí ma nezaujímajú, ktorých správanie, osud, smerovanie, je mi ukradnuté, s touto neohraničenou skupinou, ktorej spoločná budúcnosť na mňa asi doľahne, lebo do nej budem iste zarátaný proti svojej vôli, keďže revoltujúci jedinec veľa neurobí, akurát čo sebe poškodí a zničí aj márne šance podobných bytostí snažiacich sa o niečo podobné, zmýšľajúce paralelným spôsobom? To tu mám nečinne stáť a a dať sa druhými ovládať, nechať sa napospas ich vôli, nech si so mnou robia, čo sa im zachce, aký príkaz dostali, akú úlohu, poslanie, budúcnosť nám stvorili, tejto skupine ľudí, tomuto ticho kričiacemu zoskupeniu nevedomých, spojili nás, absolútne nelogicky, totálne zbytočne, celé toto dejstvo spájania je dokončované a ja tu ostávam stáť, neschopný niečo urobiť, lebo som slabý, zbabelý, apatický, ignorantský, sčasti proti svojej vôli odovzdaný, sčasti nazúrený na všetko – seba aj ich.

_svetlo, červené, silný laser, avšak bežné oko ho neveľmi vníma, nie je to ten mikro pomocník, ktorí majú v obľube oční chirurgovia a naprávajú ním poškodený zrak potrebujúci operáciu na vylepšenie, nie taký ten diskotékový, v akom sa hýbu všetkými smermi absolútne uvoľnené, alebo absolútne stuhnuté telá pod vplyvom rôznych nálado-podporovačov, halucinogénov, dodávačov energie, či iných ilegálnych látok, ktorých je vždy dostatok, len užívatelia nemajú nikdy dosť, nie sú to ani také tie režúce, ktoré sa používajú v priemysle namiesto píl, či iných krájačov. Sú to tie armádne. Zameriavacie zariadenia, ovládané cez kruhový priezor, cez ktorý sú ťahané ťažnice, myslené čiary, na tomto skle však zaznačené, pretínajúce sa v jednom bode, ktorý je ťažiskom. Ťažiskom celej tejto situácie, ktorá až doteraz nemala zmysel a zmysel nemá ani teraz, má však vyústenie. Hrozivé, alarmujúce, agresívne, v žiadnom prípade však neprekvapujúce.

_vhodili nás do jedného vreca, spojili nás do jedného imaginárneho šapitó, čierne, všetko čierne, tma a neviditeľnosť, postavili na miesto a doteraz sme nevedeli (som nevedel), čo sa deje. Bodky, pásy, tenké takmer neviditeľné čiary mieria na nás. Od chrbta, od tváre, zo všetkých strán v obkľúčení, nemožnosť odísť, nemožnosť konať, bez východiskovej situácie, lebo oni sú vďaka vybaveniu v prevahe, psychickej i psychickej a keďže sa nevyplatí ani odovzdanosť, ani boj, všetko teraz čaká na ich prejav sily, lebo ten sa isto dostaví. Ten sa zjaví a prejaví vždy. Kto má silu, má moc. Rozhodovať nad nami, našimi životmi, našim konaním, ktoré môže veľmi ľahko regulovať, prípadne korigovať vyhrážkami, či spôsobom oveľa definitívnejším. Tak ako je tomu teraz. Stojíme tu a je rozhodnuté, za nás. Naša nepohodlnosť je nám osudnou.

_ťažnice sa pretínajú v jednom bode. Miniatúrna bodka, z akej vznikol vesmír, z akej sa rozšírila celá tá explózia, formovanie hmoty, všetko to, čo je okolo nás, malá bodka, zhluk všetkého, absolútne všetkého, čo je možné poňať sekundou myslenia. Na rozdiel od všetkého iného, táto bodka nemá súradnice. Je to bod nula, pomocou ktorého nás behom sekundy pošlú do bodu nula.

slučka

_nie. Teraz a tu. Opäť za chrbtom mi dýcha, fúka mi svojim zhnitým dychom zozadu, je to taká tá ťažká aróma rozkladajúcej sa mŕtvoly. Lebo duša je časť tela, tá neviditeľná. Zdochla, umrela, otrčila kopytá, ale telo ostalo. Prišlo o dušu, ponechalo si ju vo vnútri, ostala ležať na dne, rozkladajúc sa a kvasiac v teplom vzduchu zhromaždenom medzi blanami ochraňujúcimi jednotlivé orgány. A teraz páchne. Čoraz silnejšie, čoraz rozsiahlejšie. Je to nevydržateľný pocit, byť v blízkosti. Ale musím. Musím zotrvať, aj keby sa stalo neviem čo. Preukázať, že ja, celá moja bytosť, zvláda tento nápor. Dvíhajúci sa adrenalín, hromadiaci sa strach, prekypujúci hnev, všetko napĺňa čašu a tá to čoskoro nezvládne a všetko sa to vyleje a ona sa prevrhne dolu. Rozbije sa, úlomky ostanú na zemi čakajúc, ktorú nepozornú nohu šľapajúcu po na prvý pohľad čistej podlahe porežú, preniknú vrchnou vrstvou kože, narušia tkanivá, obnažia ružové svalstvo a začne sa von drať čerstvá krv. Trombocyty si však určite poradia. Čakajú a určite sa im vyplní ich prianie.

_keby som mal tak nôž, čo by som urobil? Nastavil dobrovoľne najprv jednu ruku, pomaly si všimol obrysy tepny, ktorá pod náporom stále prúdiacej krvi, pulzuje a na zápästí sa jemne rytmicky dvíha, sledovať krvné riečisko, ktoré nemá ani začiatok ani koniec, ako by sa mohlo zdať pri uvedomení si vždy pumpujúceho srdca. Hrotom, nabrúsenou špičkou, by som urobil dierku, malý nesignifikantný bod, ktorý by bola samozrejme v celej situácii markantný, lebo by rozhodol o pokračovaní a v podstate o celom ďalšom priebehu, po dierke by som pritlačil a potom už len čakal na Amen. Či otočil by som sa, privrel oči, aby som nemusel vidieť to za mnou, čo zazrieť nechcem, čomu som meno našiel, ale tvár si predstavujem po večeroch, naisto však jej kontúry nepoznám, zovrel čepeľ čo najpevnejšie, ako keď rigor mortis ohromí celý organizmus a už nepríde definitívne žiadny fyzický orgazmus, keď tak duševná extáza a zaboril ho do tej „príšery“ za mnou stojacej. Ťahal by som ho a tlačil, silne, z celej svojej zlosti a strachu by som rozrezal. Bolo by to zničené, bolo by to mŕtve (veď dušu mŕtvu už má) a na mňa by zrazu čakal šok a úľava.

_nôž však nemám. Na spresnenie, nemám nič. Len pohľad, ktorým sa nechcem okolo seba pozerať, aby som si nemusel dávať dokopy všetky súvislosti, skutočné aj reálne, lebo v mojom svete, kde všetko je po mojom, je to ľahšie, ostali mi aj uši, ktoré nechcem použiť na počúvanie poloprávd, lží a výhovoriek, lebo ich mám už dosť, ponechal som si aj čuch, ktorým práve zachytávam mŕtvolnú arómu, ktorý rozpoznáva rozloženú pečeň, vytečenú rôsolovitú hmotu, ktorá sa volala kedysi oko a len tak si stekala po líci, duša je vraj len akési abstraktno, toto za mnou ju však má telesnú, lebo aj abstraktné musí mať tvar, formu, akúsi ideovú podstatu, ktorá nemusí mať konkrétne prevedenie. Ponechal som si zmysly, nie sú však zmyselné, ani zamyslené a podľa všetkého ani sami nemyslia.

_je to odporné. Tento pocit neurčitosti, tento smrad hniloby a hnusu za mnou, táto vízia neukončenosti jednej situácie, vznik časovej slučky, osmička, ktorá sa pod náporom drog zapotácala a spadla na bok, cesta, ktorá vedie naspäť, bludný kruh, stúpajúco klesajúce schodisko, kde je začiatkom aj koncom jeden bod – mezanín. Slučka. Nie okolo krku, keď zmodrie celá tvár, zastaví sa prívod vzduchu, kvôli stlačenej vzduchovej trubici, cez ktorú by mal prúdiť a všetko náhle spopolavie. Časová slučka. Hádže si laso uprostred priestoru a hodila ho na tento moment. Lebo určite sa neotočím a nepokúsim sa to vyriešiť, ale ani neostanem stáť a nepoddám sa osudu, riešenie je nedosiahnuteľné. Určite sa to neskončí, lebo koniec nie je možný, nie je ani predstaviteľný, nie je ani uskutočniteľný. Jednoducho, nastáva zastavenie sa času, nastáva zlom, od ktorého sa to vráti o 1 milimeter, od neho to bude pokračovať k zlomu, odtiaľ sa to vráti naspäť a stále dookola, stále dookola, stále dookola. A opäť. Nie.

pád

_skláňa sa nad kvetmi, zachytáva ich farbu, ich jednoduchosť. V duši nevládne ľahostajnosť, koncentruje svoju myseľ len na tie malé farebné bodky. Sústredí sa na ich zachytenie. Musí byť dokonalé, musí byť výstižné, musí vyjadriť podstatu ich existencie. Neochvejnosť ich bytia. Sú tu, majú dôvod, nejakú príčinnú základňu, sú spochybniteľné, ale aj dokázateľné, ich bytie je však nevyvrátiteľné. Rastú na skalách, berú si z minimálnej vrstvy pôdy živiny, sú malé, ale odolné.

_pozerám sa zvrchu. Stojí v tom trojuholníku, blízko k vrcholu, na nehostinných skalách, vyzerá to hrozivo z tejto výšky, v ktorej sa nachádzam. Kľačí, zaoberá sa nimi, okolitý svet vypúšťa, teraz neexistuje, teraz nie je žiadny svet, len existencia a kvety, momentálne vypustenie reality. Aspoň na chvíľu, aspoň na malý okamih je potrebné ohraničiť sa len s jedným objektom, v rozmazanom univerze, farby nepominuli, len sú menej ostré, lebo všetka ostrosť je v kvetoch. Možno závoj, možno sklo, možno naozaj len (ne)preniknuteľný vzduch, hraničiace elementy, ktoré oddeľujú, ktoré delia na svet tej existencie pri kvetoch a ten svet, v ktorom stojím ja trocha ďalej, nad touto situáciou a vidím to ohraničovanie sa. Vyzerá to trocha hrozivo, trocha ako únik, odlet, beh preč.

_trojuholník, existencia, kvety. Sledujem to ako nepriamy účastník. Nie som totiž spolukonateľom toho spoločenstva tam nižšie, pozorujem to však, som zainteresovaný, nie však zahrnutý, prienik dvoch množín, nie však ich zjednotenie. Prekrývajú sa istou časťou, majú niečo spoločné, nemôžeme ich však zlúčiť. Pokús sa spáriť, či zjednotiť bude neúspešný.
Sme množiny. Stretávaním sa, komunikáciou sa stávame akousi sústavou množín, svojimi činmi a skutkami vytvárame spájanie, prieniky, matematické aj nematematické pojmy. Sme čísla, sme prvky, pocity sú len čiary, z ktorých tvoríme jednotlivé znaky. Existencia je kód.

_odhaliť hrozivosť vopred? To tiché bublanie v žalúdku, ten strach, ktorý ochromuje celé svalstvo. Chuť medi pod jazykom, nie skorodovanej. Ako keď si vložím mincu do úst a po chvíli je pokrytá vrstvou slín a je cítiť jej chuť. Papily. Chuťové papily spolu s pohárikmi rozpoznávajú, odhaľujú a ja viem, že niečo sa stane, podľa tej meďnatej chuti, ktorá ovláda celé moje ústa. Potrebujem si odpľuť, ale cítim akúsi paralýzu. Nemohúcosť vykonať pohyb. Stojím tu, niekoľko desiatok metrov vyššie a tristo metrov podo mnou je všetko. Nie všetko, len časť podmnožiny ďalšej podmnožiny. Aj to je niečo. A tá existencia v trojuholníku poniže mňa, na skalách, pri kvetoch, vo vlastnom vesmíre, do ktorého preniká ten silnejúci vietor.

_minimálne pošmyknutie sa. Nepozornosť? Sekundu nechápem. Nervový vzruch vyvolaný zmenou tam dole, ktorá sa mi premietla na moju šošovku a tvorí prevrátený, zmenšený obraz musí preniknúť do mozgu. Beží po vláknach rýchlosťou v, možno rýchlosťou vyššou ako c, všetko je možné, nie som povolaný rozumieť tomu a mne to zrazu dochádza. Sekunda. Ten pád, kotúľanie sa a zrazu strata z obzoru. Bežím za tým klbkom padajúcim dolu svahom, nemôžem nedobehnúť, neviem si predstaviť situáciu, že nezachránim, nedokážem sa zmieriť s faktom, že zrazu príde zlom. Nemôžem len tak zrazu stratiť, na prvý pohľad bezdôvodne a na druhý tiež bez príčiny. Náhlu stratu si nepripustím. Tak nútim svoju svalovú sústavu spolupracujúcu s ostanými sústavami, nech podá čo najlepší výkon, lebo tu ide o všetko. Skala. Klzkosť. Pád. Všetko je preč.

v strede

_ono ma to núti, Ono ma to sem posúva, do stredu, ako nejaký artefakt, nech ma každý vidí, nech som všetkým ponúknutý, (no, nehanbite sa, dajte si, nenechajte sa núkať, hoďte doňho rajčinu, či máte skôr chuť sa trocha pohrať a potom pokrčiť a hodiť do odpadkového koša?) a budú si so mnou robiť, čo sa im zachce. Ako nejaká hračka, spleť nervových vláken, tepien a žíl, vystavený v supermarkete pri vyústení schodov z vyššieho a nižšieho poschodia priamo pod tabuľkou označenou „zľava,“ ktorej ľavá šípka zľava ukazuje na mňa. A ja som nútený stáť a čakať čo príde.

_postávajú okolo mňa, vidia na mňa, nedelí nás ani sklo, ani mreže, ani zábradlie, ani laná, ani sieťovina, ani ochranka, absolútne nič, len dusík, kyslík, oxid uhličitý a nejaké tie vzácne plyny, podlaha, pod ktorou je výstavná sieň plná krochkajúcich prasiat tupo hľadiacich na niečo, čomu vôbec nerozumejú, nad nami je strop, na ktorom je ďalšia podlaha pokrytá kobercom a všelijakými zbytočnými vecami zo skla, plastu, dreva, látky a tam uprostred, on a ona, v porezaných rukách striekacia cesta k lepším okamihom, v ktorých budú inde a budú letieť s kačicami na juh v tvare V a keď sa unavia, odplávajú dozadu a skočia do rybníka medzi pstruhy a ja tu, uprostred, bez deliacej cesty, bez bariéry, ako také teriéry, ja uprostred a okolo mňa oni.

_čumia, vypliešťajú oči, (to nie je pravda, také veci sa nestávajú, to vážne?) niektoré veci im asi nie sú jasné, som tu, nechránený, vydaný napospas a im je divné, že je mi to jedno, v ich očiach sa odráža moja apatia a nezúčastnenosť, akoby som tu nebol, lebo ja tu vlastne naozaj nie som, telo áno, duch, ten je vždy inde a možno ich práve to hnevá. A možno sa ani nehnevajú, možno nie sú rozčúlení. Čítam v ich očiach zmätok, nepochopenie, akýsi hlúpy chaos, ktorý naráža na moje ignorantstvo a vzniká havária na tejto vzduchovej zátvorkovej svorke, ktorá uzatvára kruh, nie sme vo vzduchovej bubline, ani na eliptickej dráhe, jednoduchý kruh a tam ja a oni.

_je mi to skutočne jedno. Ich nepochopenie, moja apatia, ich čumenie, moja ľahostajnosť. Som v strede, nie som však centrom diania, lebo tu žiadne dianie neexistuje. Takmer absolútny pokoj, avšak pokoj pohybový, nie pokoj duševný, lebo ten je poznačený tou strnulosťou a nezmyselnosťou, ako tu sme v tejto monotónnosti a intenzita časového doliehania stagnuje a už sa nedá ani uvedomiť si dĺžku tejto nehybnosti, mrznutie uprostred vesmíru, absolútna zbytočnosť, absolútna hlúposť, ostane to tu takto, či urobí niekto prvý pohyb a potrhá tento kruh, naruší škrupinu, roztriešti ľad z povrchu? Je mi to jedno.

vnútorná explózia

_sedenie, roztápanie sa v sedadle. Uvelebené pololežanie. Existencia mimo tela. Nechávam sa omamovať zvukmi, viac ma však uspáva teplo. Sála a vyžaruje smerom ku mne. Cesta medzi mnou a zdrojom je voľná, vzdušnou aj skutočnou čiarou je to len niekoľko desiatok centimetrov. Vo vnútri to horí, ku mne sa dostáva už len prehriaty horúci vzduch, bez zápachu, vône, či smradu.

_horúčava a zvuky ma zmáhajú. Pravidelné rytmy, regulárna konsonancia, pohlcujú ma. Vnímam ten podtón, najhlbšie zvuky sa mi vrývajú do podvedomia. Oči mám zatvorené, chcem byť súčasťou toho zvukového zážitku. Mažem zo svojho dosahu okolie, ako The Eraser.

_vlny, zaplavujú ma vlny. Vlievanie sa do vnútra, vypĺňanie priestorov a zákutí. Vymetanie, ohlodávanie ostrostí. Prehýbanie sa pod ich mocnou dominanciou. Momentálna recesívnosť. Len na chvíľu. Sú v mojej hlave, nevyháňam. Teplo otupí, zvuk zhypnotizuje.

_vymazané okolie, vymazaná pamäť. Nenachádzam spomienky, neviem, čo sa dialo. Úplne ma ovládli, nebol som to ja, ja som bol vtedy chvíľu v bezvedomí. Vybuchoval som, vnútorná explózia sa stala zmyslom môjho života. Nedalo sa viac vydržať. Ešte jedna vlna a roztrhnem sa. Tá chvíľka, jediný moment, keď sa dostavuje pocit spojitosti s celým univerzom, jeho večnosť je dotknuteľná, načahujem ruky a ...

... vlny povoľujú, tlak sa vo mne znižuje, vlny sa vylievajú. Zo mňa, odo mňa - preč. Oslobodzujú ma, stávajú sa mojimi spasiteľmi. Nevybuchnem, neskončím svoj život nedobrovoľným rozmetaním svojho vnútra na všetky strany. Obsah vĺn sa vo mne znižuje, frekvencia odchodu je konštantná. Myšlienka uvedomenia sa rozžaruje. Otvorenie očí, aby bolo zistené, že som voľný.

hnus

Smrad až hrôza,
Pekelné teplo,
Sírové bahno,
Ktoré zmäklo.

Telo natisnuté na tele,
Absolútne zhnusenie,
Do ruky mi vchádza,
Chuť na ich brúsenie.

Zaschnuté sliny,
Kvapky potu,
Rozkladá slnko,
Na smradľavú hmotu.

Sezónne kúpanie,
Absencia sprchy,
Sú to zvieratá
Po tele blchy!

Pach cesnaku,
Štipľavosť z úst,
Zlepené ochlpenie,
Na hlave chrúst.

Všade naokolo skysnuté pachy,
Ovládajú ma fóbie, strachy,
Musím fakt ísť - nasadiť klus,
Opantal ma celého – totálny hnus.

pozorovateľova megalománia

_sálaš, padáš. Chladneš, padneš. vzpieraš sa, nejde to. Za každým vzdychom dávaš namiesto trojbodky tri výkričníky. Číslo uchované, význam zmenený. To len takto bez dovolenia. Nepomôže ti nikto. Prečo by aj? Plazíš sa, vychádzajú z teba škreky. Nevydržíš to. Chladneš.

_horíš. Hnevom. Čo počuješ, začuje nik iný. Ide to z teba do teba akoby podľa zákona zachovania energie. Prebytok slov. Prebytok kriku. Disharmónia, bolesť, nepochopenie. Druhých, či teba? Falošné vlajky ti vejú nad hlavou, nezmyselné národné hymny znejú priestorom. Zbytočnosť kričí, zbytočnosť mlčí.

_srdcu sa nechce. Lenivosť. Nemôže, možno chce. Bezmocnosť kričí, bezmocnosť mlčí. Je tu niekto? Obzeráš sa, nádej nepohasla a ty ju určite polievať nebude. Rozdúchavaš a pritom pomaličky končíš. Tvoj život sú už iba záverečné titulky.

_posledný pokus, už žiadny poklus, skúsme ten hókus-pókus. Zintenzívňovanie patologickej apatie. Už to cítiš. Nádych, výdych, nádych, pohltilo ťa to. Tak veríš vo večnosť, až si navrávaš, že ti to pomohlo. Nepomôže. Nikto ani nič. Ostaneš tu a o chvíľu padneš. Bude ticho.

fragmenty dneška / extemporization III

_hľadenie len na povrch, všímanie si vonkajšej krásy, neprisudzovanie dôležitosti vnútru, dbanie na formu a tvar, podstatným slovom je „páčiť sa,“ robenie len toho, čo vyhovuje konkrétnej osobe, pre pocit priam vyvýšenia ... vraj som absolútne povrchný.

_utekajúce, nezastaviteľné svetlá, rýchle kolesá,
Nestíhanie sledovania, srdce určite neplesá.
Hľadenie na spodné vystrekovanie špinavosti,
Čakanie, trasenie, prechod do sinavosti.

„Voda volí, kam by sa schýlila
núti ma, aby som sa náhlila a páli ma“ (longital)

_horiaca túžba napĺňajúca psychiku prechádzajúca do fyzickej zahasená ľadovým prúdom reality. Káva, koláč v mysli, razom zmizli, predstavy mi skysli, tak to je vždy so skutočnosťou. Všetko je otázkou zvyku, život plynie stereotypne. Bohužiaľ.

:.ako napísané na prvýkrát, tak publikované bez úprav.:

vypustenie

_fontána uprostred noci, naokolo tma a šum speňujúcej sa vody dopadajúcej na nepokojnú hladinu, zvuk toho stereotypu v stereo kvalite, všade tu, kam len ľudské oko dovidí, kam len ľudské ucho so svojou nedokonalosťou dopočuje. Tiché kvapkanie jemného daždivého mrholenia na plech a drevo položené uprostred námestia, všetko sa zdá tiché, ale nedotknutosťou noci sa stáva hlasnejším. Čakať mesiac je vyjadrením naivity respektíve veľmi pevného presvedčenia v jeho zjavenie sa na oblohe, on však nezasvieti, neodrazí slnečné svetlo, ostane za oblakmi a nepokúsi sa cez ne nejakým spôsobom preraziť, je a bude tam, kde je, nič sa nezmení. Sivé oblaky sa trhajú o tmavomodrú, raz jej má viac jeden, raz druhý, je nerovnomerne rozmiestnená, chaotickosť vo mne katalyzuje absurdnú tieseň.

_vypustil som všetku krv, narezal som tepnu a všetku ju zo seba vylial do fontány, nebolelo to, rezná rana ani neštípe. Nie som mŕtvy, napustil som si do obehovej sústavy studenú vodu z roztopeného ľadovca, nie je to Evian, pochádza z Islandu a rovnako spoľahlivo ako krv roznáša kyslík po celom tele. Tá červená nearomatická tekutina, ktorej som sa zbavil na prvý pohľad úplne bezhlavo a snáď trocha aj nelogicky, ale po dlhšom skúmaní tejto udalosti vyplynie záver, že to nebola len taká daromná zábavka, ostala vo fontáne a chodbičkami sa dostáva do pumpovacieho centra, ktoré je srdcom fontány. Voda sa s ňou mieša, atómy sa preskupujú, nastáva farebná, tekutinová difúzia, premiešaná už vystupuje vyššie a z fontány už strieka načervenalá tekutina.

_prichádzajúce telá, divenie sa v ich mozgoch, divejú, v ovzduší krv, spustené zakorenené pudy, sliny a pena z úst, jej vypúšťanie, tiene sadajúce na ich myseľ, berú nože, berú všetko ostré, čo vidia, čo nájdu, prikladajú k zápästiam, prikladajú k svojim telám, ryjú, posadnutosť kričí, monotónna hypnóza, prerezávajú, bodajú, vrážajú, vzdávajú sa, poddávajú sa, obetujú do fontány, sú prázdni, napĺňajú sa vodou, sú plní, odchádzajú do priestoru, z diaľky hľadia, pozorujú. Cyklus ukončený.

_červenosť sa zintenzívňuje, je to akési hustejšie, nie však negustiózne. Platí tu priama úmera, čím viac krvi, tým viac červenej. Vyzerá to tak oslobodzujúco, vzdialene, zrazu sa dostavuje pocit čistoty, znovuzrodenie, dištancujem sa od toho, čo ostalo vo fontáne, to už ku mne nepatrí. Je to zanechané, špina, zbytočnosti, nepotrebnosti odhodené, som ľahší, pocit vzletnosti. Odchádzam bez rozlúčenia sa a nejde to so mnou, začlenilo sa do cyklu fontány, už mi nepatrí, patrí jej. Vytriezvenie, konečne facka po ksichte, narezaná tepna, pochopenie. Je to jasné. Som už preč. Konečne

čierna diera

_som len jeden drobný fragment svetovej mozaiky životov. Každý z týchto puzzle-ov je nahraditeľný. Vypadne jeden, na miesto sa dostanú dvaja. Zanedbateľnosť, nepotrebnosť, bezcieľnosť, bezdôvodnosť, zbytočnosť. Ľudská existencia je len prachobyčajné zviera, nikomu nechýba, kedykoľvek môže byť nájdené lepšie, krajšie kvalitnejšie.

_smrť len ukončuje túto absurdnú púť labyrintom nezmyselných medzníkov. Nie je to sek, je to len akýsi bod, za ktorým konečne dostáva zmysel. Niečo ako sivý bod uprostred čiernoty. Treba si užiť tú sivosť, za ňou príde ďalšia temnota. Niektoré duše nedokážu nájsť svetlo. Zazrú ho na chvíľu a hneď zhasne. Buď ho samé zahasia, odignorujú, alebo sa chvíľu okúpu v jeho žiare a keď vidia, že je to len ďalšia absurdita, ktorá ich zbavuje hraníc, tak pevne stanovených, sami odídu. Nemôžu si to vychutnať, nedokážu to zniesť. Kúsok svetla.

_videná je len tá nezmyselnosť, viditeľné sú len zrady, klamstvá. Podozrievanie prepadá do paranoje, vnútorné temnoty sa dokážu rozťahovať úspešnejšie, ako ten kúsok dobra. Duša je malý vesmír. Plná čiernych dier, ktoré pohltia všetky hviezdy. Nesprávne konanie, nevhodné správanie, pomoc sa nemôže dostaviť, je mi to vnútené mnou, nechcem pomoc, chcem byť čierna diera. Vnímam tú čiernotu okolo seba, stanem sa jej súčasťou, predtým však musím nasávať trpkosť vzduchu a krik bezcitnosti a nedostatku citov okolo mňa, lebo niečo ma musí pred spojením s nadpriestorovosťou zničiť, hodiť moju dušu o skaly zla. Už aby bolo po tom.

_zmiznem. Kto si spomenie? Opustený náhrobok medzi tisíckou ďalších, môj popol pod ním. Nepodstatný, zabudnutý. Kto to bol? Kým chcel byť? Nespomenú si na mňa ja viem. Matkine slzy, nikto viac. Ona bude spomínať, ostatní zabudnú. Rýchle vymazanie pozície z pamäti. Zaradím sa medzi tisícky mŕtvol zabudnutých. Láska sa spojí s láskou, slzy so slzami, ja so zemou. Čierna diera, nepodstatná a neviditeľná bude pohltená väčšou. Nikto si to nevšimne.

antiprednáška

_veď vám nie je rozumieť. Podivné zvuky vydávate. Artikulujete, možno zbytočne, možno aj nie, ale cieľu vyjadriť sa explicitne to veľmi nepomáha. Banálna formulácia ideí je takmer netolerovateľná a vaša snaha o transparentnú argumentáciu je skutočne trápna. Nejde vám to, tak sa nepokúšajte.

_prerušovanie môjho monológu, práve uprostred najdôležitejšej repliky je potrestania hodné, ale vo svojej veľkodušnosti a srdečnosti vám dám ešte jednu šancu, predtým, ako bude trest vykonaný. Ja rozhodnem kedy, kde a ako. Vy sa tam dostavíte a poddáte sa. Z toho je úplne jasné, že ja mám ťažšiu úlohu v tejto situácii. Ale znášam ju hrdinsky a ani si nežiadam obdiv. Buď vzíde z vašich pomalých mozgov sám, aj keď moje pochybnosti o tejto vašej schopnosti sú opodstatnené, alebo sa vám nedostaví, čo ma vôbec neprekvapí, keďže stupeň vývoja vo vašom prípade nepokročil veľmi ďaleko. Ba, mohol by som podotknúť, že zastavil ešte pred stredom cesty smerujúcej k nedosiahnuteľnému cieľu, ktorý zdolaný samozrejme nebude. Bolo by predsa rúhanie propagovať zvláštnu myšlienkovú bázu hlásajúcu niečo podobné.

_som rád, že ste sa utíšili a využili tú možnosť počúvnuť, čo sa snažím povedať, kým vetry vejú a odnášajú všetky naokolo vyslovené slová. Reč ako základný dorozumievací prostriedok totiž neexistuje. Jej bytie je nedokázateľné, keďže už dva súdy nemusia vyústiť do jediného úsudku a cesta k nemu môže byť ihneď znegovaná do opozitnej formy. Keď sa aj dostaneme k úsudku, ten môže byť na základe všeobecných vedomostí, či našej viery, podloženej, či nepodloženej, vyvrátiteľný, popierateľný a odvrhnutý.

_má teda snaha vysloviť vlastnú myšlienku, aplikovať teóriu endogénneho monológu v exogénnej praxi, či vyjadriť slovami senzuálne vnemy, vôbec nádej prežiť v dnešnom svete? Možno by používanie holých nerozvitých súdov, v ktorých nemožno hľadať homonymitu, stálo za to, aby bolo vyskúšané. Lebo extrémna forma uplatnená podľa hesla „mlčať je zlato“ by sa mohla zdať zvláštna a odporuje heslu druhému „zlatá stredná cesta.“ Keďže v oboch sa skloňuje jedno slovo, mal by byť povšimnutý význam oboch súdov, ktoré síce môžu byť vyvrátené nahradením podmetu, či prísudku využívajúc sylogizmus, ale predstavme si možnosť, že nič také sa nestane. Teda veta „nemlčme, buďme ticho“ možno nie je nelogická, ani zlá, ale skrýva v sebe istú tajomnosť, „čo teda budeme robiť?“ Smerovanie ľudskej existencie je predstaviteľné ako bludisko bez chodbičiek, nezaťažujme sa otázkami ohľadne nezvukovosti.

_navrhujem vám teda, poslucháči a čitatelia, aby sme písali a hovorili jednoducho a zrozumiteľne. Akékoľvek slová, ktoré by mohli byť pochopené inak, je treba ihneď vysvetliť, ak je dostupné, podložiť dôkazmi, hmotnými aj abstraktnými, mať po ruke slovníky výkladové, prekladové, odkladové a ukazovať, ozrejmovať. Buďme jednoduchí a struční, jednovýznamoví a jasní, lebo „v jednoduchosti je krása.“

hnitie

Niečo je tam dolu,
Nemá už vlastnú vôľu.
Leží tam tak tvrdo,
Rozrezané má hrdlo.

Tam zdola ide hnitie,
Z vlka vychádza vytie,
K mesiacu sa modlí,
Nejaké pochúťky by mu bodli.

Spod zeme vychádzajú pachy,
Nezakryjú ich ani kvety ani machy,
Leží tam a hrnú sa tam muchy,
Žiadny strach, žiadne vzruchy.

Spod povrchu ide smrad
Miesto plné krvi, plné zvád
Leží tam dačo bez duše,
Pri ňom vlk, do ucha ho kúše.

Tam dolu je niečo,
Smrdí horšie ako lečo,
Na spánkoch zaschnutá krv,
Nažere sa ten, kto príde prv.

To miesto našli už aj hladné supy,
Podľa smradu by ho našiel aj tupý,
Pochutia si a možno aj grgnú,
Po jedení ho do priekopy drgnú.

Bude to tam ešte dlho páchnuť,
Ani dážď to nedokáže spláchnuť,
Akokoľvek silný vietor bude duť,
Tak príjemný večer a dobrú chuť.